Tento rok ubehlo 60 rokov od prijatia Jednotného dohovoru o omamných látkach, ktorý spolu s Dohovorom OSN o psychotropných látkach z roku 1971 a Dohovorom proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988 tvoria základ dnešnej drogovej legislatívy takmer po celom svete. Už v preambule Jednotného dohovoru z roku 1961 si svetové spoločenstvo určilo – mierne povedané moralistický – cieľ „zbaviť svet zla drog“. Po 60 rokoch trvania politík, ktoré svet kolektívne označuje pojmom „Vojna proti drogám“ vieme bezpečne povedať, že tento cieľ sa ani napriek vynaloženým snahám, financiám a stratách na životoch nepodarilo dosiahnuť. Navyše si štáty začínajú uvedomovať aj fakt, že síce je úplne v poriadku chcieť vytvoriť svet, kde bude drogy užívať čo najmenej ľudí, no svet bez drog je utópia, ktorú nikdy nedosiahneme.

Nielen my, ale aj OSN, Svetová zdravotnícka organizácia a viaceré štáty preto prehodnotili svoj prístup k drogovým politikám, kde namiesto odstránenia drog zo spoločnosti chcú klásť dôraz na rešpekt k ľudským právam a ochranu verejného zdravia. Navyše v Decembri minulého roku Svetová zdravotnícka organizácia prvý krát v histórii rozoznala medicínsky potenciál marihuany a odporučila jej reklasifikáciu zo skupiny Schedule 1.

Slovensko stále patrí medzi krajiny s najtvrdšími trestami za drogové trestné činy v Európe, no aj napriek tomu sú drogy u nás dostupné takmer všade, takmer každému a takmer okamžite a ľudí ani hrozba prísnych trestov neodrádza od recidívy. Prípad Roba z Košíc je jedným z mnoha prípadov, ktorý dokazuje absurdnosť systému slovenskej protidrogovej politiky, ktorý nielen že vo svojej misii odstrániť drogy zo spoločnosti zlyhal, ale disproporčne zasahuje ohrozené skupiny a vystavuje ich oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, ako drogy samotné. Je na čase ho zmeniť a v zmysle restoratívnej justície prijať také zákonné úpravy, ktoré by vhodnejšími a menej škodlivými spôsobmi znižovali dopyt po drogách, ponuku čierneho trhu a znižovali negatívne ujmy na minimum.

Aj napriek tomu, že Slovensko patrí medzi krajiny s najprísnejšími trestami za drogové trestné činy sú nelegálne drogy dostupné na celom území Slovenska všetkým vekovým kategóriám a demografickým skupinám. Podľa údajov Európskeho monitorovacieho centra pre drogy a drogové závislosti z roku 2019 užilo marihuanu aspoň raz za posledný rok približne 10% ľudí vo veku 15-65 rokov. Podľa štúdie ESPAD bol pomer užitia marihuany aspoň raz za rok medzi mladistvými vo veku 15-16 rokov na úrovni 26%, čo je vysoko nad priemerom krajín EÚ. Tieto dáta potvrdzujú fakt, že aj napriek zákazu sú nelegálne drogy dostupné prakticky kdekoľvek a komukoľvek a súčasné prohibičné politiky nechránia ohrozené a rizikové skupiny dostatočne. 

Slovensko aj naďalej patrí ku krajinám s najprísnejšími trestami za drogové trestné činy v Európe, no aj napriek tomu sa nepodarilo „odstrašiť“ ľudí od užívania drog. Prípad Roba z Košíc, ktorý aj napriek hrozbe porušenia podmienky pokračoval v užívaní, je len jedným z mnoha podobných prípadov, kde boli právne následky skôr otázkou ne/šťastia, ako premyslených štátnych politík. 

Okrem toho, že podľa dát EHRA je perzekúcia užívateľov viac ako 5-násobne drahšia oproti komplexným programom sociálnej pomoci harm reduction, trestanie navyše neprináša ani želané výsledky. Faktom však aj naďalej ostáva, źe tieto služby sú dnes na Slovensku zabezpečované najmä podfinancovaným tretím sektorom a sú prakticky nedostupné na východ od Nitry.

Dekriminalizácia v kontexte drog znamená odstránenie trestnoprávnych následkov za držbu drog pre osobnú spotrebu. Týmto postupom sa ľudia užívajúci drogy môžu namiesto hrozby odňatia slobody sústrediť na reintegráciu do spoločnosti, liečenie a hľadanie spôsobov, ako znížiť negatívne dopady užívania drog na kvalitu ich života.

Dekriminalizácia by však v momentálnych podmienkach neznamenala automatickú beztrestnosť pre ľudí, ktorí sa rozhodnú drogy užívať. Tento nástroj drogových politík má menej život-meniacimi spôsobmi ako odňatím slobody motivovať trh k regulácii. Za držbu malého množstva drog pre osobnú spotrebu by teda nehrozil užívateľom trest odňatia slobody, ale napríklad len poriadková pokuta, poprípade napomenutie, poučenie o dostupných harm reduction službách a zdravotných rizikách tak, ako to momentálne funguje v Portugalsku. Okrem toho, že tento prístup odľahčuje zaťaženie orgánov činných v trestnom konaní, tak prenáša dôraz z potreby trestania na potrebu pomoci jednotlivcom a ochrane verejného zdravia.

Dnes už vieme na základe príkladov zo zahraničia s istotou povedať, že pôvodné ciele drogových politík minulého storočia o svete „bez zla drog“, ktoré sú predstavené v medzinárodných dohovoroch z rokov 1961, 1971 a 1988 sú nedosiahnuteľnou utópiou. Svet bez drog nikdy neexistoval a nikdy existovať nebude. 

Je však úplne na mieste snažiť sa o svet, ktorý bude bezpečnejší pre všetkých – tak pre ľudí, ktorí sa na základe slobodného dospelého rozhodnutia rozhodnú drogy užívať, ale aj pre ľudí, ktorí ich neužívajú. Takýto svet sa dá dosiahnuť pomocou troch pilierov, ktoré predstavuje aj Európska drogová stratégia na roky 2021 – 2025: znižovanie dopytu po drogách, znižovanie ponuky a znižovanie negatívnych ujm.

Nové politiky, ku ktorým pristupuje čím ďalej tým viac krajín, namiesto moralizovania a trestania dávajú dôraz na ochranu ľudských práv a verejného zdravia. Dnes vieme s istotou povedať, že prohibičné politiky majú mnoho negatívnych následkov na úroveň ochranu ľudských práv a rovnosti v spoločnosti. Je čas to zmeniť.

V 90-tych rokoch minulého storočia patril Island medzi krajiny s najhorším pomerom užívania drog medzi mladistvými. V roku 1998 nasledovala zmena politík, ktorá dáva dôraz na vytvorenie alternatív trávenia voľného času tak, že krajina masívne a dlhodobo investovala do neformálneho vzdelávania a mládežníckych organizácií. Počet mladistvých užívateľov alkoholu na Islande klesol za následných 20 rokov zo 42% na menej ako 5%. Počet mladistvých fajčiarov klesol z 23% na 3%. Počet tých, čo užili za posledný mesiac marihuanu, klesol zo 17% na 7%. A ešte jedna vec. Island, krajina s menším počtom obyvateľov, ako Bratislava, vyslala v roku 2018 futbalový tím na Majstrovstvá sveta a v roku 2016 na Euro, kde súperili s krajinami s oveľa väčším rozpočtom. Systematická práca s mládežou naozaj prináša mnoho pozitív nielen v drogovej politike.

V Portugalsku sú drogy dekriminalizované od roku 2001, kedy krajina prijala takýto radikálny krok ako reakciu na heroínovú krízu konca 90-tych rokov. Aj keď prvotným dôsledkom týchto zákonných úprav bol nárast počtu užívateľov, tak vďaka dlhodobej sociálnej práci a práci tzv. panelov zložených z medicínskeho pracovníka, policajta a sociálneho pracovníka, sa podarilo znížiť počet rizikových užívateľov, počet smrtí predávkovaním a zároveň ušetriť financie, ktoré by inak smerovali na perzekúciu užívateľov. 

V súčasnosti smerujú do hlasovania v NR SR 3 návrhy zákonov avšak ani jeden z nich pravdepodobne nenájde dostatočnú podporu v zákonodarnom zbore. Aj keď volanie po novelizácii drakonických trestov za drogové trestné činy sa ozýva z každého kúta politického spektra, je na mieste otázka, aké problémy má vyriešiť minimálne zníženie trestnej sadzby a či má vôbec zmysel aj naďalej trestať ľudí, ktorí drogy užívajú. 

Znižovanie trestnej sadzby a odlišovanie užívateľov od dílerov na základe počtu účinných látok nič z predostrených problémov nerieši, je nevedeckým riešením, ktoré napríklad v Česku nedávno ostro kritizoval Najvyšší súd. Takýmto spôsobom neodľahčíme prácu súdov, neobmedzíme tržby čierneho trhu, neochránime mladých pred prístupom k drogám a navyše zatvoríme akúkoľvek ďalšiu debatu o potrebe reforiem v tejto oblasti minimálne do konca volebného obdobia. Vyspelejšie krajiny smerujú k dekriminalizácii všetkých drog, regulácii predaja, posilneniu prevencie, sociálnej práce, psychologického poradenstva a otvorenej debate bez predsudkov a moralizovania.