Tento rok ubehlo 60 rokov od prijatia Jednotného dohovoru o omamných látkach, ktorý spolu s Dohovorom OSN o psychotropných látkach z roku 1971 a Dohovorom proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988 tvoria základ dnešnej drogovej legislatívy takmer po celom svete. Už v preambule Jednotného dohovoru z roku 1961 si svetové spoločenstvo určilo – mierne povedané moralistický – cieľ „zbaviť svet zla drog“. Po 60 rokoch trvania politík, ktoré svet kolektívne označuje pojmom „Vojna proti drogám“ vieme bezpečne povedať, že tento cieľ sa ani napriek vynaloženým snahám, financiám a stratách na životoch nepodarilo dosiahnuť. Navyše si štáty začínajú uvedomovať aj fakt, že síce je úplne v poriadku chcieť vytvoriť svet, kde bude drogy užívať čo najmenej ľudí, no svet bez drog je utópia, ktorú nikdy nedosiahneme.

Nielen my, ale aj OSN, Svetová zdravotnícka organizácia a viaceré štáty preto prehodnotili svoj prístup k drogovým politikám, kde namiesto odstránenia drog zo spoločnosti chcú klásť dôraz na rešpekt k ľudským právam a ochranu verejného zdravia. Navyše v Decembri minulého roku Svetová zdravotnícka organizácia prvý krát v histórii rozoznala medicínsky potenciál marihuany a odporučila jej reklasifikáciu zo skupiny Schedule 1.

Slovensko stále patrí medzi krajiny s najtvrdšími trestami za drogové trestné činy v Európe, no aj napriek tomu sú drogy u nás dostupné takmer všade, takmer každému a takmer okamžite a ľudí ani hrozba prísnych trestov neodrádza od recidívy. Prípad Roba z Košíc je jedným z mnoha prípadov, ktorý dokazuje absurdnosť systému slovenskej protidrogovej politiky, ktorý nielen že vo svojej misii odstrániť drogy zo spoločnosti zlyhal, ale disproporčne zasahuje ohrozené skupiny a vystavuje ich oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, ako drogy samotné. Je na čase ho zmeniť a v zmysle restoratívnej justície prijať také zákonné úpravy, ktoré by vhodnejšími a menej škodlivými spôsobmi znižovali dopyt po drogách, ponuku čierneho trhu a znižovali negatívne ujmy na minimum.